DSS Okoč, Opatovský Sokolec – cesta späť do komunity

31.03.2015 22:19

V miestnom dome kultúry bolo o 10tej 16. februára plno. Okrem toho, že tu pravidelne prebieha vzdelávanie v rámci NP DI, pán starosta poskytol dnes priestor aj na stretnutie v komunite. Aj tu bolo našim hlavným cieľom zoznámiť významných aktérov v lokalite s transformačnými zámermi zariadenia.

 

DSS Okoč, ako pán farár Alexander Puss na stretnutí povedal, je už dlho súčasťou života oboch obcí – Okoč aj Opatovský Sokolec. Síce „ľudí z kaštieľa“ miestni poznajú a prijímajú, no iba ako anonymné bytosti odtiaľ a nie ako individuálne osobnosti so svojimi životnými príbehmi, názormi, radosťami a starosťami. Pán riaditeľ z Okoča Mgr. Tibor Veres sa to snaží pomaly meniť. Odkedy im vyhorela hlavná budova starého kaštieľa, z priestorových dôvodov musel hľadať nové riešenia bývania. Napokon sa mu podarilo prenajať si dva domy v obci za symbolickú cenu a presťahovať tam prvých obyvateľov z kaštieľa. Najprv s malou dušou dúfal, že sa všetko dobre skončí – ľudia sa udomácnia v nových, pre nich neobvyklých priestoroch, zamestnanci si zvyknú na prácu v iných podmienkach a susedia ich  prijmú. A dnes je tento život pre časť ľudí realitou. Zariadenie teda spolu so svojím zriaďovateľom Trnavským samosprávnym krajom v tejto myšlienke pokračuje – zapojili sa do NP DI.

 

Aby sa o základných myšlienkach projektu, transformácie a zámerov zariadenia dozvedelo aj okolie a komunita, v dome kultúry sa zišli jej významní predstavitelia a odborníci. Stretnutie moderoval lokálny konzultant pre Okoč Mgr. Roman Mojš, ktorý po privítaní hostí a úvodných slovách riaditeľa, Mgr. Tibora Veresa, uviedol prvú prezentáciu - vedúceho metodického tímu NP DI PhDr. Miroslava Cangára. Ten veľmi ľudsky a hodnotovo priblížil základné myšlienky deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb, jej východiská a oporu v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Nasledovala krátka informácia o samotnom projekte NP DI. Zdôraznila, že ide o pilotné overenie, ako v našich podmienkach zavádzať zmeny, ako sieťovať zariadenia a ľudí v komunite, ako im pomáhať prekonávať prekážky nielen dané, ale aj tie, ktoré vznikajú počas trvania projektu.

 

Potom pani Bc. Andrea Csémi, vedúca ergoterapeutov predstavila zariadenie. Do úvodu textu sme si požičali práve jej myšlienku – „všetci nás poznajú ale nikto nás nepozná“. Nadviazala na základné princípy deinštitucionalizácie a poukázala na nedostatok súkromia, intimity, voľnočasových aktivít primeraných veku a potrebám obyvateľov. Na uniformitu – v oblečení, vizáži, účesoch, dokonca častokrát aj názoroch. Všetko sú to znaky inštitúcie. A to sa v Okoči snažia zmeniť. Pani Csémi správne pomenovala prvotné obavy zamestnancov zo zmeny, konflikty a konfrontácie, ku ktorým dochádzalo. Na obavy komunity – predsudky a kritickú verejnosť. No dnes, počas intenzívneho vzdelávania, už takmer všetci pochopili, že toto je správna cesta. Nielen pre obyvateľov kaštieľa ale aj pre zamestnancov. Realita praxe v domčekoch ukázala, že veci fungujú. Dokonca lepšie ako vo veľkých budovách. Susedia pochopili, že ľudia s postihnutím nie sú pre nich žiadnou hrozbou, nedošlo medzi nimi k žiadnym konfliktom. Pochopili tiež, že ich vôbec netreba ľutovať, ale aktívne podporiť.

Po tejto veľmi motivačnej prezentácii dostal slovo aj pán riaditeľ Veres. V krátkosti hovoril o minulosti, o svojich vlastných bojoch a potom prešiel k prítomnosti a konkrétnym plánom do budúcnosti. DSS Okoč   získal zdroje aj na výstavbu nových domov a na jar začnú na vybraných pozemkoch stavať, kolaudovať by mohli koncom novembra tohto roku. Tieto zámery veľmi prehľadne, aj pomocou mapy ozrejmil komunite. Keď dohovoril, ľudia tlieskali.

 

V rámci diskusie sa krátkou prezentáciou prihovorila aj expertka pre podporované zamestnávanie PhDr. Viera Záhorcová, PhD. Priblížila možnosti zamestnania, ktoré existujú pre ľudí s postihnutím. Na konkrétnych príkladoch na Slovensku ukázala, ako sa to dá. Veľmi kľúčovou časťou procesu deinštitucionalizácie je zamestnávanie obyvateľov zariadení. Mali by sme byť pripravení ponúknuť im možnosť na zmysluplné trávenie času, prípravu na možné uplatnenie na bežnom trhu práce, vytvoriť im pracovné miesta, a tak im umožniť byť čo najviac samostatnými. Nadviazala na ňu aj riaditeľka spojenej školy, ktorá sa nachádza v Opatovskom Sokolci Mgr. Alžbeta Tomášová. Vyjadrila obrovské nadšenie a podporu myšlienke projektu aj práci všetkých zamestnancov zariadenia. Sama prejavila veľký záujem o spoluprácu s expertmi pre podporované zamestnávanie, pretože mladí dospelí, ktorí vychádzajú zo školy, často končia bez práce, a takpovediac sa v systéme strácajú. Padali myšlienky zriadenia chránených dielní a pracovných miest. Výsledky dúfame, prinesie budúcnosť.

 

V neformálnych diskusiách po oficiálnej časti sa aktívne zapájali aj obyvatelia DSS. Zaujímali ich predovšetkým možnosti, ako sa zamestnať a byť aktívni. Jasne sme dokázali pomenovať oblasti, kde bude treba širšiu spoluprácu a z ľudí bolo cítiť, že prišli lebo chceli a nie preto, že sa to od nich očakávalo. A to je pre budúcu možnú spoluprácu veľmi pozitívnym signálom.

 

Priamo na stretnutí v Okoči vzišla spontánna otázka uskutočnenia ďalšieho – podobného stretnutia aj v susednej dedine Topoľníky. Pán starosta Bc. Bacsó László sa srdečne ujal úlohy hostiteľa a 9. marca sme sa zišli aj v Topoľníkoch. Sám je zástancom deinštitucionalizácie a poskytol pozemky, na ktorých sa budú stavať domy pre niekoľko obyvateľov Okoča. Bolo výborné, že aj ľudia z dediny počuli, porozumeli a podľa ich reakcií aj podporili hlavné myšlienky projektu. Predsa, iné je vidieť odborne podložené argumenty a iné je, iba tápať bez potrebnej podpory. Stretnutia sa zúčastnil aj starosta dediny Brestovec pán Peter Tóth, ktorý zariadeniu prenajíma jeden z domov v Okoči. Sám zhodnotil, akým prínosom nielen pre neho ale aj pre susedov je, že v dome bývajú ľudia zo zariadenia. Pomáhajú, sú srdeční, milí a všetci si ich rýchlo obľúbili. Jediné, čo teraz treba, je viac sa otvárať okoliu. Byť prístupní ľuďom z komunity, aby sami videli.

 

Komunita je totiž prostredie, v ktorom žijeme. Vytvárame si v nej viac či menej funkčné vzťahy. Tie potom v prípade potreby využívame. Rovnako by na tom mali byť aj všetci obyvatelia zariadení. Tiež by mali mať v komunite vybudované vzťahy a väzby. Mali by mať vytvorené také prostredie, ktoré by im čo najmenej prekážalo v normálnom živote. Alebo naopak. Prostredie, ktoré by im umožnilo, pokiaľ možno, úplnú inklúziu do spoločnosti a podporovalo ich v bežnom živote.

 

Lucia Cangárová